Ďalší pokus vdýchnuť kreativitu modernej podobe doom metalu si pripísali GIANT SQUID. Rovnako ako debut „Metridium Fields“ aj dvojka „The Ichthyologist“ je plná hudobných déjà vu, sympaticky ne(s)krotenej mladíckej energie (tu reprezentovanej vrstvami prelínajúcich, prekrikujúcich sa motívov), našťastie podporených dostatočným talentom pre zapamätateľné linky a melódie.
Ani personálne zmeny, ktorými si kapela prešla, teda neznamenali odklon v hudobnom vyznení. „The Ichthyologist“ nie je menej ambicióznou doskou, i keď GIANT SQUID sa rozlúčili s v rámci metalového undergroundu prominentným labelom The End Records. Hlavnou devízou GIANT SQUID ostáva schopnosť kombinovať. Neohurujú zvukom (ten je, opäť, sotva ľahko nadpriemerný), ani sa nesnažia šokovať, v podstate neprinášajú v rámci žánru viac, než akýsi „pop“. Albumy GIANT SQUID sú oddychom od hlukových stien či surových riffov´(i keď vyrastajú z tej istej zeme); kontrast medzi úvodnými dvoma skladbami, ktorým dominuje „serjtankianovský“ spev šéfa skupiny Aarona Gregoryho a treťou piesňou s krehkým spevom Jackie Perez Gratz je jednoducho... pekný. Rovnako, ako prechod do ľahúčkej, vzdušnej „Sutterville“, kde prelínajúce sa linky viac či menej exotických nástrojov ustúpia basovej linke a violončelu, len zľahka podkresleným gitarou.
Pestrosť je druhým tromfom GIANT SQUID. Okrem bendža či elektrického čela, ktoré zvládnu obslúžiť kmeňoví členovia ansámblu, na „The Ichthyologist“ začuť živé trúbky (skvelý, euforický začiatok „Throwing A Donner Party At Sea“!), hoboj, flautu či husle. Výsledný dojem je sympaticky „kvetinový“, inšpirácie 70’s sú viac, než len načrtnuté, rovnako ako v prípade ešte menej známych LIKE A KIND OF MATADOR. Zoznamu hostí, ktorý obsahuje o.i. spolupracovníkov NEUROSIS či Karyn z CRISIS však dominuje Anneke van Giersbergen, ktorá ťažiskovú skladbu „Sevengill“ katapultuje medzi najsilnejšie kusy, ktoré rok 2009 zrodil. Tisíckrát prevarený model piesne, ktorá polovicu stopáže uspáva, aby v náhlom vzopätí pod velením Anneke doslova explodovala, v tomto prípade aj po desiatkach vypočutí prináša zimomriavky. A bolo by lacné pripisovať holandskej legende všetky zásluhy – vo svojich vlastných projektoch v ostatnej dobe neoslňuje ani polovične.
I napriek zopár „lajdáckym“ kusom či tomu, že koncept obalu s latinsko-anglickými názvami trackov evokuje (napríklad) ostatný počin THE OCEAN, GIANT SQUID potvrdili nádeje, naznačené na „Metridium Fields“. Ešte stále ojedinelý model, s ktorým na „Somewhere Along The Highway“ príjemne prekvapili CULT OF LUNA (a s trochu otáznejšim úspechom aj ISIS s „In The Absence Of Truth“), funguje aj tu. Ubratie tlaku a hlasitosti, práca s kontrastmi, výrazmi a farbami sú príjemným spestrením medzi nezriedka zameniteľnými predstaviteľmi tohto podžánru.
Pre mňa aj mesiace po vydaní jedna najpočúvanejších nahrávok tohto roku.